Keď TRÉNING, tak poriadny...

Vodná hladina dokáže parádne oklamať. Za jazerom v rakúskom Hohenau... počkať, vlastne nie, tentoraz sme na Polákovom vrchu. Nádherná, zvlnená príroda Myjavských Kopaníc. S Renátkou stojíme na 3D parkúre u kamarátov Málkovcov a pozeráme na prvý terč. Niečo rohaté stojí za vodou.

„Tak čo, koľko?“ pýtame sa navzájom. Zhodneme sa na niečo cez 20 metrov.

Renátka naťahuje luk. Prvý výstrel, druhý výstrel... a zver dostáva čisté futbalové jasličky. Teraz ja. Dva výstrely, oba nízko. Cvakne diaľkomer. Hups, 26,5 metra! Sakra. Prvá lekcia adaptability v praxi. Presne o tomto je totiž 3D lukostreľba – o nekonečných variáciách pozícií a testovaní psychickej odolnosti v realite.

Pokračujeme na diviaka. Moja prvá rana? Nádhera, komora! Druhá letí nízko. Renátka sa však zaskvela – dvakrát čistá komora. Hneď na to prichádza ďalšia lahôdka. Rampa nad jamou, krokodíly na 10 metrov, ale v ostrom uhle 60 stupňov. Krútim sa pri kolíku ako had. Výsledok? Dve päťky. Krokodíl dostal svoje, i keď v realite by som ho týmto výstrelom skôr naštval, než eliminoval.

Tréning má neskutočné tempo. Striasame zo seba statickú nudu klasickej strelnice. Čaká nás 30 zvierat všetkých veľkostí. Streľba cez doliny, do kopca, z kopca.

Potom prichádza psychická pasca: sova na 15 metrov. Stojím pri kolíku a neverím vlastným očiam. Medzi mnou a terčom sú dva stromy. Medzera medzi nimi? Sotva 30 centimetrov. Autor trate si z nás strieľa. Funguje naša psychika naozaj, alebo len teoreticky? Plné sústredenie. Výstrel. Oba šípy končia v sove! Odchádzam s vlnou vnútornej hrdosti.

Tá ale netrvá dlho. O kúsok ďalej ma totálne vysmiali tetrovy (zlízli si to len spodné pierka) a vyškerený žralok na presvetlenej lúke. Optický klam ako vyšitý – oba šípy letia vysoko nad neho. Nevadí, odnesie si to záver trate. Ležiaci jeleň schytáva 10 a 8, posledný vták na kopčeku dvakrát čistú desiatku. Parádna bodka.

Kým Renátka strieľa v dynamickom, pretekárskom tempe a uteká dopredu, ja si vychutnávam detaily. V mysli mi zostávajú filmové obrazy: ježko pod stromom v prudkom klesaní, vlk cez dolinu, ľadový medveď v temnom lese... a skáčuci srnec, ktorého som suverénne nadstrelil aj podstrelil. Krpatý zajačik to dostal do zadku a jazvec radšej pomlčím kam.

Skladám luk a zatváram bránku. Hodinky ukazujú 3,5 hodiny. Neuveriteľné, ten čas doslova uletel. Žiadne plazenie sa po trati, ale čisté Horáciovo „Carpe diem“.