Modrá ryba nad Vysokou

Modrá ryba pod Vysokou, alebo ako sa klame telom

Je jeseň, babie leto nám praje. Pozerám sa v práci cez okno a vonku to vyzerá na príjemný a teplý podvečer. Som vďačná, že si v poslednom čase beriem do auta luk. Sú dni, kedy si nutne potrebujem po práci vyvetrať hlavu. V momente som rozhodnutá, keď padne, idem rovno na parkúr! Z práce musím priam utiecť, stále pribúdajú úlohy. Nič sa nedá robiť, počkajú do zajtra.

Cestou do Rohožníka sa moja myseľ túla lukostreleckými zážitkami. Odhad vzdialenosti, svetelné podmienky, kotvenie. „Stačia 3 mm rozdiel predná tlačiaca ruka a 3 mm zadná ruka pri náťahu, a už nemusíš trafiť terčovnicu." Dobre mienené slová z dávnejšieho stretnutia mi cestou znejú v ušiach. Snažím sa prísť na majstrovstvo pôvodných lukostrelcov, lovcov a amazoniek, ktoré ovládali remeslo lovu. Som na mieste, vystupujem z auta, fúka iba slabý vetrík. Parkúr pod Vysokou ma víta otvorenou náručou. Slnko sa už začína skláňať k západu, ale ešte stále je dosť vysoko a dáva mi aspoň dve a pol hodiny času. Luk, šípy, športová obuv, ponáhľam sa k cvičnej strelnici, dávam pár šípov. Ide to, som v pohode, nalaďujem sa na strieľanie a začínam. Vykračujem si od draka k zajacovi. Stúpam po úhľadných schodíkoch na plošinu ku kolíku. Odhadujem vzdialenosti, prepočítavam. V otvorenej krajine sa priam chytám každého stebla. Vôbec to nie je jednoduché. Ako idem od zvieraťa k zvieraťu, mení sa prostredie a zelenú zakvitnutú lúku nahrádzajú vysoké trávy. Slnečné lúče kĺžu po zakvitnutých klasoch tráv a sfarbujú ich do strieborno zlatej farby. Trávy sa vlnia v rytme vánku. Človek by najradšej zastal a hľadel na tú upokojujúcu nádheru. Nezastavujem sa, kráčam po vykosených chodníkoch ďalej a popri tom sa kochám pohľadom. Prichádzam k okraju lesíka, čaká na mňa opäť iný charakter okolia, iné svetelné podmienky, iný ráz krajiny. Pristupujem k dvanástemu kolíku. Pozerám sa na modré čudo za priehlbinou. „A ty si čo zač? Teba ešte nepoznám. Vyzeráš na niečo väčšie." V mysli sa mu prihováram. Odhadujem vzdialenosť, uložím prsty na tetivu, uvedomím si postoj, natiahnem tetivu, vypustím a... zvuk polystyrénu mi jasne odkázal, že som minula. Nič to, pre istotu prepočítam nanovo, napriahnem sa a bác! Zase vedľa. V zmysle dvakrát a dosť sa približujem k modrému čudu. Čím viac sa približujem, tým je menšie! A to ako? Nemá to byť naopak? Veď je to taký modrý slíž – ryba a máva na mňa rozprestretou vejárovitou plutvou. S pokorou vyťahujem šípy a neveriacky krútim hlavou. Nič to, o chvíľu stúpam po schodíkoch na streleckú plošinu a zabúdam na modrý prelud. Postupujem ďalej od vlka k sršňovi, k medveďovi.... Posledná strelecká plošina a už by to malo končiť.... Nie, parkúr má nového, 27. člena – pumu. Som vďačná, že stanovište na 28. zviera je v procese príprav. Je šesť večer a od skorého rána už pociťujem únavu. Obísť 4 hektáre nie je len tak. Padne posledný výstrel, idem k autu. Ešte pár pohľadov na 3D Parkúr pod Vysokou a vyrážam na cestu. Cesta popod Karpaty príjemne ubieha. Hrad Plavecký hrad sa majestátne vypína na kopci predo mnou. Toľko kamenia čo tam museli poddaní navláčiť, to museli byť iní borci! Zmráka sa. Mierim na Šaštín Stráže. Zrazu sa mi pred očami začala vynárať modrá ryba. „Hej ty! Čo tu robíš? Nehanbíš sa takto klamať telom? Paskuda akási!" Asi sa zahanbila, hneď sa rozplynula ako para nad hrncom.