Lukostreľba – šport pre mentálne silných.

Koncentrácia je dôležitá v každom športe, ale 3D lukostreľba je predsa len v čomsi ešte špecifickejšia. Koľkí z Vás premýšľajú na každom tréningu či preteku o tom, prečo nevieme udržať konzistentne kvalitu výstrelov? Kde je problém? Vo fyzičke? V technike? Alebo v hlave? Fyzickú kondíciu nadobudne v podstate každý veľmi rýchlo, pretože ak používa luk, ktorý mu vyhovuje svojou stavbou, váhou, silou, všetko je na správnej ceste. Technika je vec už trochu komplikovanejšia, pretože neexistuje jeden spôsob „správnej“ streľby, ale určite existuje súbor pravidiel, ktorý je potrebné dodržiavať, aby boli splnené podmienky pre kvalitný, t.j. presný výstrel. Každý strelec však časom príde na to, že po zvládnutí fyzickej kondície, schopnosti dlhodobejšie napínať a držať luk bez nadmernej námahy a po zvládnutí základov techniky výstrelu zo svojho typu luku po realizovaní tisícov výstrelov, kľúčovým prvkom pre zvládanie konzistentnej streľby je „uprataná hlava“. Čo je to vlastne výstrel? Je to opakujúci sa príbeh, ktorý má svoje kapitoly: Nájdem si komfortný postoj voči cieľu, preskúmam čo vidím pred sebou, zdvihnem luk a urobím si prednáťah so zamierením, dotiahnem tetivu k bodu kotvenia a následne vydám povel telu, svalom, prstom v rukách, aby urobili príslušné uvoľnenie tetivy a pohyb, ktorý umožní telu reagovať správnym spôsobom na prácu luku. Šíp letí a je niekde tam pred nami. A ako mnohokrát..........zase nie. Netrafili sme miesto, kam sme  mierili? Prečo? Čo sme zase spravili inak? Takže, poďme pár myšlienok k tomu, čo nám kazí výstrely, i keď máme vcelku pekne natrénované. Je to veľmi jednoduché, a zároveň veľmi náročné. Je to o našej schopnosti zladiť hlavu so všetkým ostatným. Takže pekne po poriadku, čo nám bráni byť lepšou verziou samého seba a porážať hravo súperov na pretekoch? Sú to tieto kľúčové oblasti: Slabá koncentrácia počas celej sekvencie výstrelu, t.j. neschopnosť odpútať sa hlbšie od okolia, od ľudí, zvukov, pohybov. Potrebujeme sa na chvíľu zastaviť v čase a priestore, vypnúť oči od periférie a vypnúť uši od zvukov v priestore. Len cieľ a my. Naša vlastná bublina, uzavretý tichý svet. Nech si ľudia rozprávajú, výskajú, smejú sa, my musíme byť odolní. Počas celej sekvencie streľby sa musíme venovať len sebe a svojmu vnútru. Iná cesta k úspechu nevedie. Strach zo zlého výstrelu, t.j. vopred sa bojíme vystreliť, a i keď vieme, čo chceme spraviť, jednoducho to nespravíme. A prečo? Lebo medveď. Nemá to logiku, ale stále to riešime takto v hlave. Treba sa toho zbaviť a naučiť sa v hlave dopredu tešiť z budúceho úspechu. Veriť si, veriť tomu, čo vieme a čo robíme. Veriť v to, že možno sa jeden výstrel nepodarí, ale ďalší určite áno a budeme sa zlepšovať. Koho by bavilo, keby na každý cieľ trafil stred? O čo by sa mal potom ďalej snažiť? Šport je o neustálom prekonávaní limitov cez vlastné limitované schopnosti. Takže, tešme sa pred každým výstrelom a verme v dobrý zásah. Netrpezlivosť z poznania výsledku našej snahy, t.j. predčasné ukončenie sekvencie výstrelu so snahou rýchlo sa pozrieť, kam sme trafili. Veľmi častý problém, ktorým „trpí“ mnoho strelcov a bráni im tak výraznejšie zlepšovať výkonnosť. O čo tu vlastne ide? Je to v podstate opakovaná technická chyba, keď prerušujeme poslednú fázu výstrelovej sekvencie, čo je v skutočnosti chvíľka po výlete šípu z tetivy, keď necháme telo a svaly urobiť pohyby, ktoré spôsobil luk svojim švihom ramien. U niekoho to môže byť sekunda, u niekoho aj tri. Je to pomyselné vypnutie časopriestoru, keď nevnímame nič, len vibráciu luku, klesnutie prednej ruky, posun zadnej ruky niekam za hlavu a v tejto polohe by sme mali chvíľočku vydržať. Prečo? Pretože aj to je súčasť výstrelu a ak to nerobíme, kazíme automaticky mierenie. V  momente vypúšťania šípu z prstov si síce myslíme, že stále mierime, ale v realite sme už v spúšťaní luku a rúk do nekoordinovaných pohybov. Výsledkom sú rozhádzané výstrely, neschopnosť robiť sústrely, často sa produkujú „výrazne uletené“ šípy s veľkými odchýlkami od cieľu. Často si strelec povie: „však som spravil všetko dobre“. Nie, nespravil. Vynechal poslednú fázu výstrelu, ktorou nie je vypustenie šípu, ale ktorou je vibrácia luku, brnenie tetivy, pocit minimálneho trhnutia / odborne handshocku. Pocit zodpovednosti, t.j. dopadá na nás váha toho, že ak už sme na preteku, chceme sa „predať“, chceme všetkým ukázať, že aj my vieme strieľať. A tak spravíme presný opak, vlastný strach z porovnávania sa so súpermi nám nedovolí robiť všetko to, čo vieme a máme natrénované. Cestou je nemyslieť na to, že sme na preteku, a zároveň ich absolvovať dostatočné množstvo, aby sa to pre našu hlavu stalo rutinou. Neznalosť bazálnej fyziky, alebo iracionálne predstavy o balistike streľby. Strieľame si na tréningu na rovnom trávniku a tešíme sa, ako nám to ide. Potom prídeme na pretek, postavia nám cieľ do prudkého kopca a zrazu sme totálne vykoľajení, plní strachu, že to rozhodne netrafíme, veď kam mieriť? V skutočnosti ide o iracionálny a neskúsený pohľad na situáciu, pretože v realite pri 3D pretekoch, ak máme aspoň primerane silný luk, balistika do 30m je tak minimálna, že rozdiely pri mierení z kopca alebo do kopca sú takmer zanedbateľné. Ide o čistú psychológiu hry s priestorom a svetlom. Pokiaľ vyprodukujeme kvalitný výstrel rovnako ako to vieme na tréningu na rovine, možno nám to urobí hore dolu 10cm, ale to je maximum. Všetko je o hlave, o tom, nedať sa oklamať priestorom a svetlom. Treba robiť to, čo máme naučené a neriešiť žiadne uhly a sklony, hlava vie, aký má dať povel oku, oni sú zladení, musíme im dôverovať. A ak ste sa našli v čomkoľvek z týchto riadkov, v kľude sa nad tým zamyslite a popracujte na tom, aby ste sa týmto základným chybám čo najviac vyhýbali.

Tento článok vytvoril náš člen Radovan Kubica za čo mu ďakujeme.